V krátkom čase za sebou som vzhliadol dva slovenské filmy s politickou témou. Každý z nich mapoval absolútne iné obdobie slovenskej, či československej histórie. Sviňa je príbehom z doby celkom nedávnej a Amnestie rozprávajú príbeh doby, ktorá navždy zmenila (nielen) našu spoločnosť. A hoci sa môže zdať, že každý z tých filmov je určený inému divákovi, dovolím si tvrdiť, že je dobré vidieť filmy oba, pretože istým spôsobom oba vypovedajú o tom, čo (a prečo) prežívame momentálne.
Isteže, i ja ako divák, som každý z tých filmov vnímal inak. Zatiaľ čo v dobe Svine som už bol dospelý človek, ktorý spoločenské udalosti vníma naplno, pretože sa ho bezprostredne týkajú, v čase Amnestií som bol naivný stredoškolák, ktorý sa zviezol na vlne spoločenských zmien a nádejal sa lepšej budúcnosti i napriek tomu, že v podstate som sa na minulosť nemohol nijako sťažovať, pretože ako dieťa som prežíval spokojné detstvo bez starostí dospelých.
Amnestie som vzhliadol v období, keď zomrel Miloš Jakeš. Zarazilo ma, koľko ľudí mu na internete maximálne nevyberaným spôsobom otváralo bránu do pekla. Najviac ma udivili názory tých, ktorí v čase toho zla neboli ešte ani v pláne a o danej dobe môžu mať poznatky akurát tak z nevydarených učebníc dejepisu. Nie, nezastávam sa tej doby, len chcem povedať, že veci predsa nie sú iba čierne a biele. Vo výsledku sme si z tých čias v podstate odniesli zakorenenú zlosť na všetko a na všetkých, ktorí nebodaj majú iný názor a je to problém, ktorého sa nezbavíme ešte po niekoľko generácií. A pritom je v súčasnosti tak úžasné hovoriť o karme, ktorá je zdarma, pričom všetci tí posli do pekla si tak akosi neuvedomujú, že za všetko to zlo sa o pár rokov v tom pekle vlastne pravdepodobne všetci stretnú.
Všetci, teda i klamári, zlodeji, vrahovia. Tých posledných sa nám podarilo zbaviť sa v nedávnych voľbách, no akýmsi omylom ich vystriedala banda nekompetentných šašov, ktorí v podstate klamú samých seba, len preto aby sa udržali pri moci. Osobne, ani jedna z predošlých porevolučných vlád vo mne nevyvolala zhnusenie tak rýchlo po nástupe, ako tá súčasná. Vláda tajtrlíkov, ktorí sú pri moci iba preto, že vykrikovali zmenu, no ani sto dní, mimoriadne zvláštnych a ťažkých sto dní nepotrebovali na to, aby začali kryť jeden druhého vraj iba preto aby sa nevrátil Fico.
A to je to, čo všetky tie doby spája. Vláda strachom! Pretože pravda je, že nikto nechce, aby sa vrátil Hranol, ani falošný jamkár a národ nepotrebuje strašiť ani jedným z nich. Ibaže strašenie je najlepší nástroj na udržanie poriadku, to veľmi dobre vie každá garnitúra! A každá garnitúra to dokáže mimoriadne sofistikovane aplikovať. A pritom skutočný dôvod je ten, že táto partia nehanebných parchantov potrebuje ostať pri moci kvôli sebe a nie kvôli nejakému Ficovi, či nebodaj kvôli ľuďom. Klamstvo, kam sa pozrieš. Strach, kde sa otočíš. A takáto je politická moc. V každej dobe v podstate rovnaká!
Amnestie hovoria o konci komunizmu, mapujú posledné roky jednej éry východného bloku a následne sa prelínajú do novodobých dejín a sledujú dobu veľkých zmien, až do času najznámejšej väzenskej vzbury v dejinách Československa. Vzbury, ktorá prišla na základe veľkolepých Havlových amnestií, ktoré boli tak obrovské a pripravené tak bez rozvahy, až to zaráža i po tridsiatich rokoch. To všetko na pozadí príbehu troch rodín zasiahnutých komunistickou perzekúciou.
Nová doba akoby si žiadala nový prístup. Čím viac ľudí sa dostane z väzníc, tým demokratickejšie to bude vyzerať. Naozaj sa k tomu Václav Havel staval takto? Naozaj nepočúval svojich poradcov, ktorí sa mu vraj snažili vysvetliť, že to nedopadne dobre? Malo to o nás vyslať dobrý signál do celého sveta. Nakoniec to vyslalo signál, o ktorom celý svet rozpráva dodnes. Nikto však asi nerátal s tým, že to bude v takomto kontexte.
V Amnestiách sa neviem stotožniť s tou komunistickou časťou. Nie je to však problém filmu, Je to môj problém. Ako som v úvode spomínal, v tej dobe som žil celkom iný život. Ak tá doba bola taká, ako dieťa som to nemal šancu vnímať. Vo filme je to navyše vykreslené tak prirodzene a reálne, až sa mi to hnusí – ale to bol zrejme zámer autorov. Tím absolútne kvitujem výber hercov i výpravné spracovanie. Ak už sa niekto pustí do nakrúcania filmu s tak dôležitou témou, je fajn, že sa netočí na prvú dobrú. Diváka do kina síce priláka téma, no zo sály odchádza (ne)očarený hlavne celkovým spracovaním.
Porevolučné obdobie vo filme je pre mňa už stráviteľnejšie, pretože ho vnímam intenzívnejšie. Viem si sem tam dosadiť aj reálnych ľudí a vzhľadom na nasledujúce tri dekády, ktoré už vnímam celkom zreteľne si práve na základe Amnestií uvedomujem, že to tu vždy kočíroval iba niekto, kto vedel kričať a presviedčať a následne z toho vedel vyťažiť najviac pre seba a svojich novodobých súdruhov, až napokon prišiel niekto, kto je priposraný sám zo seba. Kam to až zájde?
Václav Havel sa musí v hrobe obracať. Napriek tomu, že sa na neho mnohí pozerajú cez prsty, napriek tomu, že mnoho vecí vykonal prv, než o nich premýšľal, pretože bol o nich absolútne presvedčený, napriek mnohým nedostatkom, mám aj po vzhliadnutí Amnestií pocit, že bol tým posledným, kto to s tým Československom myslel dobre. A teraz ma môžete ukameňovať.
Amnestie sú ďalším z filmov, ktoré bravúrne odštartovali púť kinami a v rozbehu, či dobehu im zabránila nečakaná situácia. Nevyšli ani na DVD, ale sú dostupné oficiálne na webe. Redakcia Kukni na to! využíva k získaniu aktuálnych filmov službu Aerovod, kde si môžete film pozrieť, ale i oficiálne zakúpiť za veľmi výhodnú sumu a uložiť si ho do svojej filmovej knižnice. Amnestie sú tam rovnako dostupné.
Pavol Božík
80%
Réžia: Jonáš Karásek
Hrajú: Juraj Bača, Natália Germani, Aňa Geislerová, Marek Vašut, Marek Majeský, Gregor Hološka, Jana Oľhová, Roman Luknár, Norbert Lichý, Ján Jackuliak, Marek Fučík, Sáva Popovič, Erik Ole, Martin Havelka
Žáner: Politická dráma
Pôvodný názov: Amnestie
Rok výroby: 2019 (31. október 2019)
Distribúcia: Aerovod.cz (na báze digitálnej platformy)
Rok vydania: 2020
Celková dĺžka: 130 minút
