Slovenská muzika má za sebou mimoriadne plodný rok. Vyšlo niekoľko vskutku vydarených albumov, mnohí interpreti sa vrátili po dlhom čase a príjemne prekvapili. Keby som si mal vybrať ten najlepší slovenský album roka, bola by to ťažká voľba. Každý bol iný, niečím výnimočný a mimoriadne fajn. Ku koncu roka to celé zaklincovali Puding pani Elvisovej.
Dodnes si spomínam na obdobie, keď si táto partička začala prerážať cestu kalnými cestami šoubiznisu. Presne si pamätám, ako ma fascinoval ich názov a potom song Milošové meniny, s podtitulom všetci majú buli, a všetci sme tam počuli všetci majú gumy. Osobne sa mi doteraz práve toto spájalo s touto kapelou najviac, ich aktuálny album Ahoj to však celé zmení.
Pudingáči prišli so svojou novinkou do čias spoločenského kacírstva a Ahoj je v podstate všeliek na túto prazvláštnu dobu. Je to album plný mimoriadne pozitívnej energie a priznám sa, že už dlho som nepočul tak veselý album, na ktorom sa v podstate nič nerieši a predsa je to zmysluplná zábava.
Album Ahoj je desať veselých pesničiek. Najpomalšou skladbou je Polooblačná, čo je duet s Milanom Caisom z Tata Bojs a jej názov presne vystihuje náladu skladby. Zvyšných deväť piesní je jedna veľká sranda a pravdupovediac, koncerty, ktoré nedávno kapela absolvovala, museli byť s týmto materiálom jedna parádna žúrka.
Na novinke skupiny Puding pani Elvisovej ma napočudovanie baví absolútne všetko! Skutočná muzika, z ktorej cítiť, že túto partičku baví skladať a hrať. Ja som vyrastal na poctivej slovenskej muzike osemdesiatych rokov, keď elektronika bola hudbou budúcnosti a všetko sa robilo poctivo a naozaj. Ak aj Pudingáči kolaborovali s počítačmi, dokázali ma parádne oklamať a hudba na albume je neuveriteľne skutočná a to ma na nej maximálne baví. Celkový zvuk platne ma vrátil do čias, na ktoré veľmi rád spomínam. A napriek tomu, že sa pri počúvaní albumu utiekam k spomienkam, zvukovo platňa vôbec neznie zastaralo. Práve naopak. Pudingáči dokázali svojim aktuálnym zvukom globálne urobiť niečo, čo znie ako z čias, keď sa poctivo makalo a predsa je to súčasné.
Textovo ma mimoriadne baví hranie sa so slovíčkami. Nie každý rým je síce peterajovsky čistý, ale napodiv, ani tu mi absolútne nič neprekáža. Práve naopak, baví ma (a je to naozaj výnimočné, pretože inak to neznášam), keď nesedí frázovanie, alebo sa niečo, nazvime to prvoplánovo, nerýmuje. V tomto prípade si to užívam a zisťujem, že texty sú mimoriadne chytľavé a po pár vypočutiach albumu si ich pospevujem s kapelou nielen pri počúvaní nahrávky, ale i pri varení kôprovky v kuchyni.
A je tu ešte jedna vec, ktorá je v mojom prípade výnimkou. Mám totiž rád speváčky s hutným hlasom. Také tie chrapláky Tiny Turner či Věry Špinarovej, ktorým speváčka Silvia Slivka Menyhertová v naozaj nedisponuje a čuduj sa svete, v dokonalej symbióze hudby a textov mi jej hlas a jeho miestami až naivná poloha absolútne vyhovuje a priam ma fascinuje. Občas (a to bez urážky, prosím) v ňom počujem Olinu Záblackú, či Marcelu Molnárovú, čiže opäť tie časy, ktoré som spomínal pred chvíľou.
Keď som prvý raz dopočúval všetkých desať piesní, povedal som si No nazdar! Ahoj je pomyselná čerešňa na torte tohtoročnej slovenskej tvorby. Platňa, ktorej možno vytknúť iba to, že nemá ešte aspoň o dve pesničky viacej, pretože po 36 minútach, keď sa dostatočne vykúpete v fm vlnách, chcete pridať. A keďže nie je čo, som presvedčený, že si naložíte rovno dupľu. Skvelý hudobný záver roka!
Pavol Božík
80%
