Dramatická Hora medzi nami

Prichádza búrka a na letisku v Salt Lake City zrušili všetky lety. Novinárka Ashley sa obáva, že nestihne vlastnú svadbu, a na chirurga Bena čakajú pacienti. Hoci sa vôbec nepoznajú, objednajú si spolu charterový let, aby sa napriek nepriaznivému počasiu dostali domov včas…

Hora medzi nami je strhujúci príbeh o láske a o prežití,
v ktorého filmovej adaptácii žiaria svetové hviezdy
Idris Elba a Kate Winslet.

Ich lietadlo však havaruje a oni sa ocitnú uprostred zasnežených hôr bez nádeje na záchranu. Ako dlho tu budú uväznení? Ako si obstarajú potravu a prístrešie?
Hľadajú k sebe vzťah, prehodnocujú minulosť a čelia krutým nástrahám nemilosrdnej divočiny.
Dramatický boj o prežitie v extrémnych podmienkach napokon v nich prebudí silu, o akej predtým ani netušili…
Podľahnú v mrazivej pustatine zraneniam tela a duše alebo znovu uveria v lásku?

Chcem písať príbehy, v ktorých ide o vážne veci a dotýkajú sa ľudí tam, kde sú stále citliví, kde rýchlo odpúšťajú, a vedia sa schuti zasmiať. Beznádej do nás deň čo deň vkladá naša kultúra. A to sa mi nepáči. Zaslúžime si trochu nádeje, tvrdí Charles Martin, ktorý začal ešte ako 15-ročný písať poviedky. Neskôr pracoval ako poisťovací maklér, no raz mu manželka povedala – choď za svojim snom. Píš.

Dala mi niečo, čo jej nikdy nedokážem vrátiť, tvrdí úspešný autor. Dohodli sa, že budú naplno podporovať Charlesovu spisovateľskú kariéru. A to sa vyplatilo: svedčí o tom desať celosvetovo úspešných kníh vydaných v sedemnástich krajinách, aj čerstvá novinka Hora medzi nami, podľa ktorej nakrútili vynikajúci film.

Začítajte sa do novinky Hora medzi nami:
PREDSLOV
Hej, vy tam…
Nemám poňatia, koľko je hodín. Mala by to ukazovať táto vecička. Prebral som sa len pred pár minútami. Ešte je tma. Neviem, ako dlho som bol v bezvedomí.
Cez čelné sklo sa dnu valí sneh, zamŕza mi na tvári, sotva môžem žmurkať. Akoby mi na lícach zaschla farba. Ale chutí to inak než farba.
Chvejem sa… akoby mi niekto sedel na hrudi. Neviem sa poriadne nadýchnuť. Možno mám zlomené dve alebo tri rebrá. Možno mi zlyhali pľúca.
Vietor neprestajne duje, opiera sa o chvost trupu… alebo skôr o to, čo z neho ostalo. Niečo nado mnou, azda konár, udiera do plexiskla – akoby niekto škriabal nechtami po školskej tabuli. Dnu vanie studený vzduch aj zozadu, odtiaľ, kde bol chvost lietadla.
Cítim plyn. Paliva bolo asi dosť.
Je mi na vracanie.
Niekto si okolo mňa obmotal ruku. Prsty sú chladné, stvrdnuté. Vidím obrúčku, na okrajoch trocha ošúchanú. Grover.
Zomrel ešte skôr, než sme narazili do vrcholkov stromov. Nikdy nepochopím, ako sa mu podarilo pristáť, nikdy nepochopím, ako je možné, že som nažive.
Keď sme vzlietli, prízemná teplota vzduchu vykazovala nízke hodnoty. Netuším, koľko stupňov je teraz. Zdá sa chladnejšie. Mali by sme byť asi 3 500 metrov nad morom. Približne. Keď Grover urobil ten manéver s krídlom, nemohli sme sa zrútiť o viac než stopäťdesiat metrov. Kontrolky sú tmavé, nesvietia. Je na nich biely poprašok.
GPS-ka na palubnej doske zabliká každých päť minút, medzitým sa neukáže nič.
Niekde tu bol pes. Svalnáč s poriadnymi zubiskami. Krátkosrstý. Veľký asi ako dóza na chlieb. Keď dýchal, zlostne vrčal. Zdá sa, že ho vzrušovala rýchlosť. Ale počkať, počkať…
„No zdravím, chlapče… Stoj… to nie! Tam nesmieš! No dobre, môžeš ma olízať, ale neskáč, dobre? A ako sa voláš? Bojíš sa? Viem, viem… aj ja.“
Nemôžem si spomenúť na jeho meno.
Už som pri zmysloch… ako dlho som bol v bezvedomí? Je tu pes. Zaboril sa mi medzi kabát a pazuchu.
Už som sa o ňom zmienil? Nemôžem si spomenúť na jeho meno.
Celý sa chveje, myká mu viečkami. Vždy keď zakvíli vietor, vyskočí a zavyje.
Neviem si dobre vybaviť, čo sa stalo. Zhováral som sa s Groverom, leteli sme, on riadil, asi sme sa naklonili doprava, porozsvecovali sa kadejaké svetlá – modré, zelené, pod nami všetko halila tma, tak do sto kilometrov sme nezahliadli celkom nič. No a… bola tu aj žena.
Cestovala domov, za snúbencom, na predsvadobnú hostinu. Pozriem sa po nej.
Našiel som ju. Je v bezvedomí, má zvýšený tep, oči celé opuchnuté, zreničky rozšírené. Možno otras mozgu. Na tvári má niekoľko tržných rán. Niektoré treba zašiť. Pravé rameno má vykĺbené, utrpela zlomeninu ľavej nohy. Stehno. Kosť jej síce netrčí, lenže noha má neprirodzený uhol, nohavica je na prasknutie. Musím jej nohu narovnať… urobím to, keď sa trocha spamätám, keď budem môcť lepšie dýchať.
Schladzuje sa. Asi príde búrka. Ak sa nám nepodarí do niečoho sa zabaliť, do rána zmrzneme. Tú nohu jej narovnám ráno.
– – –
Rachel… Neviem, koľko času nám ostáva, neviem, či sa z tohto tu vôbec dostaneme… Lenže… beriem to všetko späť. Mýlil som sa. Bol som nahnevaný. Nikdy som to nemal vysloviť. Myslela si na nás oboch, nielen na seba. Teraz to už viem.
Máš pravdu. Celý čas si mala pravdu. Vždy jestvuje nádej.
Vždy.

Milan Buno, literárny publicista