Ivana Adamcová: Písanie mi bolo nadelené

Sebapoznanie, ženská spiritualita a duchovno sú súčasťou života Ivany Adamcovej – a silno to cítiť aj z jej prvého knižného diela, ktorým si splnila svoj dávny sen napísať knižku. Osobne sa s autorkou môžete stretnúť na blížiacej sa bratislavskej Bibliotéke v sobotu 9. novembra od 16. hodiny na besede s autorkami vydavateľstva Motýľ v Literárnom centre č. 2, no v stánku Motýľa bude Ivanka podpisovať svoju prvotinu Vyvolený a Eva už od poludnia.

Kde a kedy vznikol nápad napísať knižku? Nosíš si ho v hlave už dlho alebo vznikol z pretlaku tém a nápadov, keďže pracuješ ako novinárka?
Tento konkrétny príbeh sa rodil postupne. Keď som pred deviatimi rokmi zostala doma so svojím vytúženým synom na materskej, zmena režimu dňa a iné povinnosti mi dovolili vrátiť sa ku knihám, ktoré som dávno odkladala, a premýšľať o témach, ktoré som odsúvala. Vždy som chcela napísať knihu a veľmi veľa som ich aj rozpísala, ale žiadnu nedopísala. Po čase sa mi nepáčili. Tento námet ma držal najdlhšie, tak som mu dala šancu. A príbeh? Ten vznikal intuitívne, rástol spolu so mnou. S väčšími pauzami som ho písala azda aj štyri roky.

O čom tvoja kniha je a čo ťa na túto tému inšpirovalo?
Veľmi zjednodušene, je to príbeh obyčajného muža v strednom veku, ktorý už od života nič neočakáva. Nie je ničím výnimočný, skôr asociál, kým sa cez internet nezoznámi so záhadnou Evou, ktorá tvrdí, že je vyvolený k tomu, aby zmenil svet. Tento impulz je natoľko silný, že sa vyberie na dobrodružnú cestu. Vždy ma fascinovali príbehy vyvolenosti ako napríklad Johanky z Arku – obyčajného dievčaťa, ktoré zmenilo dejiny. Chcela som o tom písať doktorandskú prácu, ale nakoniec sa moja cesta vyvinula inak. V hlbšom zmysle je to cesta duše, ktorú prežívame všetci v rôznych obmenách. A keďže témy kto sme, čo tu robíme, aké je naše poslanie, k čomu sme vyvolení a či vôbec, sprevádzajú asi každého, tak vznikol príbeh o láske, slobode a väzieb na to, čo nás prevyšuje. Je to príbeh každého z nás.

Komu by si ho odporúčala?
Každému. Text má v sebe napätie, ktoré núti čitateľa čítať ďalej. Tajomstvo, ktoré sa odhaľuje postupne. Dobrodružstvo, kde sa prekonávajú prekážky ako v nejakej božskej hre. A tiež ide o osudovú lásku a komplikované vzťahy ako v klasických románoch. Ale je to aj o symbolike, ktorá západnú kultúru sprevádza – židovsko-kresťanskú, ale aj tarotovú, ktorá má rovnako židovsko-kresťanský základ (je to vysvetlené na konci knihy) a ktorá tak krásne prenikla do psychológie. Takže v knihe je aj kus mojej teológie a filozofie.

Čo by si poradila začínajúcim autorom – čo je pri písaní knihy najťažšie?
(úsmev) Sama som začínajúci autor a považujem za zázrak, že som román dopísala a že vyšiel. Nemám zatiaľ špeciálne rady. Písanie je to podľa mňa veľmi individuálne a osobné. Pre mňa však bolo najdôležitejšie nestratiť vieru.

V čom je to čaro procesu prípravy knihy iné ako chystanie článku do časopisu?
Ten hlavný rozdiel je v tom, že písanie článkov do časopisu vnímam ako svoju prácu a písanie knihy je poslanie. Jedno ma živí, druhé ma baví a prevyšuje. Bez jedného by som vedela žiť, s druhým som sa narodila. Preto písanie článkov je rýchle, mám od toho odstup, moja osobnosť je tam minimálne. V písaní knihy som bola ponorená celá, to som v prenesenom význame ja. Preto je to neporovnateľné. Ale obe tieto dimenzie písania majú pre mňa nezmazateľný význam, pretože ma formujú.

Kto vyberal tú nádhernú obálku románu?
Obálka vznikala v spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. Oni si povedali svoju predstavu, ja svoju a našli sme nejaký kompromis. Chcela som tam dostať trochu mystiky, ženská postava zase bola kľúčová pre vydavateľa. Myslím, že sa podarila. Aj tá líška na druhej strane, ktorá je v príbehu dôležitá.

Je to tvoja prvá kniha – dá sa opísať pocit, keď si ju prvý raz chytila do ruky?
Mám taký zvláštny pocit. Možno sa očakáva obrovská radosť, ale tá je v mojom prípade premiešaná s tým, ako ju čitatelia prijmú, či sa bude páčiť, či si v tej záplave kníh nájde svoje miesto. Je to predsa len prvotina od neznámej autorky. Uvedomujem si svoje limity, a keďže si odjakživa v sebe brzdím radosť – pre istotu, keby to dopadlo zle, tak aj toto je také dvojaké. Čo dvojaké, mnohoraké (smiech). Ale to nijako neznižuje intenzitu zážitku.

Aké knihy inak rada čítaš, vyhľadávaš ty sama? Siahaš aj po slovenských autoroch/-kách? Máš aj kultovú knihu, ktorá ťa sprevádza po cely život, prípadne ťa nejako špeciálne zaujala, inšpirovala?
Mám rôzne obdobia v živote, na ktorých ma sprevádzajú rôzni autori. Slovenských autorov čítam menej ako zahraničných a je to skôr tým, že žáner, ktorý vyhľadávam, naši autori nepíšu. Tak som si jednu takú knihu napísala (smiech). Ale nie, vážne, bol by to dlhý zoznam. Určite ma celý život sprevádza Biblia, čo vyplýva aj z môjho vzdelania, keďže som vyštudovala teológiu, ale k nej sa už pridružilo veľa iných kníh, napríklad ma veľmi ovplyvnili psychológovia ako je C. G. Jung a jeho nasledovníci – preto aj kniha Ženy, ktoré behali s vlkmi. Jednoducho povedané, mám rada knihy, ktoré sa nejako dotýkajú našej duše, majú v sebe hlbší presah.

Kto ťa priviedol k písaniu a ako si sa stala novinárkou? Kde všade si pôsobila?
K písaniu ma nebolo treba viesť, to prišlo samo, to mi bolo nadelené. Odmalička píšem a moje prvé darčeky pod stromček pre rodinu boli knihy, ktoré som našla niekde zaprášené a myslela si, že si súrodenci a rodičia budú myslieť, že sú nové. Potom nasledovali vlastné písané knihy. Napríklad moja prvá bola Smelý zajko, ktorú som si aj ilustrovala. Áno, bol to ten známy Smelý zajko od Hronského, len som ho trochu pozmenila. Išlo iba o niekoľko papierov. A potom som vždy písala kroniku rodiny, neskôr denník. Jednoducho – písanie bola a je moja zábava, hobby, hra. Novinárkou alebo skôr editorkou, keďže tým som vlastne od začiatku ako pôsobím v týždenníku Nový čas pre ženy, som sa stala náhodne. Na inzerát. Predtým som písala recenzie na knihy, pôsobila v evanjelickom časopise Tvorba a venovala sa rôznym duchovným témam a potom ten skok do lifestylu. Bola to vynikajúca škola pre moje ego. Veľa som sa naučila o profesionalite a iných rozmeroch života, ktoré som dovtedy nevnímala. Doteraz ma to obohacuje, lebo človeka môže obohatiť všetko na svete, ak tomu dá šancu.

Je v súčasnosti práca novinára ťažká?
Pre mňa nie, ale nepovažujem sa za klasickú novinárku. Ani to, čo robím, nie je klasická novinárčina. Takže neviem to až tak posúdiť. Myslím ale, že v médiách všeobecne sa to zrýchlilo alebo zefektívnilo, ako to radi nazývajú, čo znamená, že je väčší tlak na výkon ako na kvalitu a samozrejme ide o zisk, čísla a tabuľky a tak sa v prvom rade premýšľa ako zaujať čitateľa. Čo je vlastne boj o pozornosť a pozornosť sa ľahšie získava (ako vieme zo psychológie) šokujúcimi, strašnými, a nie peknými a bežnými vecami. Čo dokazuje obsah webových stránok, ktoré sú čítané. A najväčšou ilúziou je, ak si myslíme, že nie sme toho súčasťou.

Tvoja prvotina je na svete, plánuješ ďalšiu knihu?
Isteže. Ako inak. Dokonca vyjdenie tejto knihy je pre mňa akoby novým impulzom, že nemusím písať len do šuplíka alebo pre seba, ale je to určitý spôsob sebavyjadrenia a tak trochu príspevok k zmene životov k lepšiemu. Lebo každé dielko má v sebe tú silu a možnosť ovplyvniť životy iných. Mám veľa tém, o ktorých premýšľam, tým, že robím kurzy sebapoznania, kedysi ženské kruhy, ponáram sa do problémov mojej generácie a príbehy prichádzajú sami od seba, ale to ako ich ešte zachytím, sa vyvinie za pochodu.

Si mamina krásneho syna, ktorý rastie ako z vody. Siaha aj on po knihách, vedieš ho k nim?
Valérko bude mať 10 rokov a v jeho veku som mala prečítanú veľkú časť knižnice, ktorú sme mali doma. Boli to klasické romány, ktoré v dobe komunizmu boli povolené, ale doteraz si pamätám hlavne knihy, ktoré som ešte nemala čítať napríklad tú o Čachtickej panej alebo Drakulu. No stalo sa (smiech). Tak aj dnešné deti prichádzajú k obsahu, ktorý nie je vhodný a ktorí rodičia nie sú schopní ustrážiť. Majú celkom iné knihy ako sme mali my, obrovské množstvo kníh, v ktorých sa je až ťažko zorientovať a iné možnosti prístupu k príbehom. Čítanie ide do úzadia a tváriť sa, že to tak nie je, je skrývanie sa pred faktami. Áno, vediem ho, ale napriek tomu číta oveľa menej ako ja a väčšinou som to ja, ktorá to iniciuje, popoháňa. Áno, mohla by som mu zakázať hry, videá na Youtube a presne určiť, čo by podľa mňa mal robiť a bolo by, ale nevidím v tom zmysel. Myslím si, že dnešné deti prechádzajú veľkou zmenou – povedala by som až revolučnou. Digitalizácia je nový spôsob myslenia, nielen prijímania informácii a zmení to životy všetkých nás ako kedysi, keď sa vynašla kníhtlač. Preto sa v prvom rade snažím udržať krok a vnímať všetko to, čo sa deje naším deťom a udržať v tom nejakú rovnováhu. A hlavne nevyčítať si, ak moje dieťa už nevyrastá ako ja. Taký je život. Vždy sa všetko mení.