Je šialené, koľko emócií dokáže človek prežiť v priebehu pár dní. O roku 2026 to platí doslova. Je to od začiatku jedna veľká centrifúga, plná rôznorodých udalostí a priznávam, že tak s človekom mávajúci začiatok roka si vo svojom 51-ročnom živote nepamätám. Rovnako tak si nepamätám, že by tak z kraja roka vyšiel album (a už vôbec nie na Slovensku), o ktorom sa nielenže bude hovoriť celý rok, ale ešte aj ten rok ďalší, keď zaň páni z Korben Dallas budú zbierať ceny a vlastne ešte i dlho potom. Svojim deviatym štúdiovým albumom si totiž páni okolo Juraja Benetina zarobili na svoju najlepšiu, najvyzretejšiu, najuveriteľnejšiu platňu svojej kariéry.
Príchod Tomáša Slobodu do kapely, ktorá je známa viac ako trio, prinieslo nový vietor. Dobrý vietor. Veľmi prívetivý vietor. Zmenu naznačovali už i prvé dva single. Najskôr Daj si pozor, čomu uveríš, so zvukom najlepších čias amerických R.E.M., čo mne, ako fanúšikovi Michaela Stipea a jeho parťákov veľmi imponovalo a pesnička sa mi dostala do hlavy doslova okamžite. Nasledoval veľmi poetický Domov. Tí, ktorí obe skladby počuli vedia, že sú diametrálne odlišné, ale niečo ich predsa len spája. Texty, v ktorých kapela reflektuje na súčasnú spoločenskú situáciu a možno sa snaží trochu mentorovať, ale ono je to hlavne veľmi vyzretý apel na spoločnosť ako takú, čo je v pesničkách, ktoré nespievajú polonahé speváčky bez hlasu i sluchu, vo svete celkom bežná vec, len nie každý tomu rozumie, lebo rečová bariéra. Korben Dallas vo svojej podstate albumom Čomu uveríš, preberajú na domácej hudobnej scéne úlohu slovenských U2. Nie štýlom hudby, či prejavu, ale spôsobom odkazov myšlienok v textoch svojich piesní. A robia to bravúrne.
Ani na prvé dva single a ani jednu zo zvyšných ôsmych piesní si zrejme nezatancujete na diskotéke, ale zaručujem, že ani jednu z nich nepustíte jedným uchom dnu a druhom von. Tvorba Korben Dallas nikdy nebola jednoduchá, vždy mala hlboké odkazy a mala svojho poslucháča, ktorý bol výnimočný, lebo chápal. V dnešnej rozštiepenej spoločnosti sa tým ľuďom hovorí rôzne, pretože inteligentný názor sa tým menej zorientovaným prijíma ťažko, ale toto môže byť náznak príjemnej zmeny. Kto sa započúva, (zrejme) pochopí.
Na albume Čomu uveríš sa v prípade Korben Dallas udialo niečo, čo sa mne ako poslucháčovi ťažko opisuje, ale udiala sa famózna vec. Korben Dallas sa so svojimi silnými spoločenskými odkazmi v textoch stali všeobecne prijateľnejší. Aby nedošlo k omylu, to nie je komercia, to je len akýsi neviditeľný súlad medzi textom, hudbou a spevom. Moc sa nechcem rýpať v tom, či je to hudobne viac prirodzenejšie, alebo či Juraj Benetin znie menej naliehavo a práve vďaka tejto prirodzenosti vyznievajú fenomenálne výpovede v textoch až strašidelné, ťažko povedať. Jedno je však isté. Čomu uveríš je album, ktorým akoby si Korben Dallas otvorili nové dvere a začali novú etapu svojej kariéry. To, čo ostalo pred tými pomyselnými dverami bolo strašne fajn a zanechalo to ohromnú stopu, ale toto je zatiaľ to najlepšie, čo Korben Dallas urobili. A opäť, aby nedošlo k omylu, všeobecne, nielen preto, že je to prvý album za tými pomyselnými dverami, ale vo všeobecnosti.
Suma sumárom, parádny zvuk, dokonalý smrad, texty majstrov a už dávno overený Benetinov hlas a prejav od pána Boha. V spoločnosti Lukáša Fila, Oza Guttlera a Tomáša Slobodu mu to ohromne sedí. Táto partička je v tejto chvíli stopercentná a to doslovne. Na blížiacich sa koncertoch bude ich novinka určite znieť nadpozemsky a Čomu uveríš, či už v štúdiovej podobe, alebo naživo, bude nezabudnuteľný zážitok. Takéto emócie môžem kedykoľvek.
Pavol Božík
100%
