Hudobné kompilácie tu boli zrejme odjakživa. Vydavatelia ich prostredníctvom napríklad upozorňovali na svoje úspechy a poslucháčom, ktorí si nekupovali radové albumy, či single, ponúkali na jednej platni prehľad toho zásadného za dané obdobie. Kompilácie boli mimoriadne obľúbené i v komunistickom Československu, teda hlavne Česku, kde majitelia stajní (hlavne Janeček – Vágner – Štaidl) využívali tieto skladačky na predstavenie svojich koní, z ktorých mnohé častokrát vydali iba pár singlov, ktoré sa takto dostali k ľuďom. Kompilácia je v podstate i každé jedno best of , kompilácie môžu byť tiež žánrové, či globálne mapujúce nejaké historické obdobie. A kompiláciou môže byť i Takzvaná duša, ktorá nespĺňa ani jeden z týchto atribútov a i vďaka tomu je tak úžasná.
Marian Zima je skladateľ i básnik, umelec každou jednou svojou bunkou a tiež autor projektu Story, ktorý nie je na slovenskej hudobnej scéne nijakým nováčikom, avšak, bohužiaľ, málokto o ňom vie. Počúvajúc kompiláciu Takzvaná duša som si ešte viac uvedomil, v akej uponáhľanej dobe žijeme, i to, ako kvalitná tvorba potrebuje chvíľu, v ktorej sa môžeme zastaviť, venovať jej pozornosť a nepoužívať ju iba ako kulisu k niečomu inému. Takzvaná duša je ucelený komplet, pri ktorom treba vnímať rovnako hudbu, text i interpreta, aby poslucháč pochopil zmysel i napríklad to, prečo ten či onen interpret spieva tú či onú skladbu. Marianovi Zimovi sa podaril malý zázrak. Kompilácie majú väčšinou nejakého spoločného menovateľa. V tomto prípade je to vlastne žánrový i interpretačný miž-maž, o ktorom keby niekto rozprával, že ho chce realizovať, tak neuveríte, že to môže fungovať. A napriek tomu všetkému, dávno som nepočul tak komplexne fungujúcu nahrávku.
Priznám sa, že jediné, čo má máta i po niekoľkotýždňovom počúvaní je úvodná jednohubka Iba dym, štyridsaťsekundové intro, ktoré s odkazom na svoj názov vyfučí ako dym, ale ten zvyšok ostáva, zaručujem!
Obľúbenou frázou v rádiách a aj hocikde inde je slovné spojenie soundtrack môjho života. Ide o hudbu, ktorá poslucháča v živote nejako formovala, alebo znela v zásadných momentoch jeho života. Pre mňa je jedným z takých reálny soundtrack k filmu Bony a klid, ktorého autorom je Ondřej Soukup, s ktorým mimochodom Marian Zima už kuje nový, veľkolepý projekt, a na ňom bola skladba Hold Me Baby, taká veľkolepá popina s veľkým ženským hlasom. Takzvanú dušu otvára rockové blues Alive And Breathing, ku ktorého nahraniu Zima získal svetoznámu Evu Carboni, ktorá svojim hlasom dala pesničke rovnako silnú emóciu, ktorú som temer štyridsať rokov prežíval so spomínanou skladbou, čím som hneď v úvode nadobudol pocit, že toto bude veľká vec. A je to tak. Odpal, ako v prípade Apolla na Mesiac a to je iba začiatok.
Nasleduje Michal Prokop v pesničke Příliš dlouho jsem byl takhle. Kombinácia Prokop – Zima funguje neskutočne. Slovenský autor to dokázal už na Prokopovom albume Ostraka, na ktorý legendárnemu spevákovi napísal text piesne Vyrovnání, pre mňa najsilnejšia skladba na oceňovanom Prokopovom albume. Na Takzvanej duši je dôkaz, že dvojica funguje i v móde spevák – skladateľ – textár, pretože Zima k pesničke na svojom projekte pre Prokopa zložil i hudbu a zrobil to s takým nadhľadom a takou ľahkosťou, akoby to boli kamaráti z ulice poznajúci sa od detstva.
Nemusí to tak vnímať každý, ale v prípade piesne Stretávka zo strednej, podľa mňa Zima v spolupráci so Zuzanou Homolovou vyčarovali nové Čerešne. Keby pesnička dostala mediálny priestor, po rokoch je z nej rovnako legendárna záležitosť ako šansón Lasicu a Hegerovej. Stretávka zo strednej má na to všetky predpoklady. Hudba a konečná produkcia sú neuveriteľné a autorovi i speváčke sa do skladby podarilo dostať presne ten potrebný francúzsky smrad, ktorý z nej robí šansón, ktorý je síce slovenský, avšak hravo mu uverí hociktorý Francúz. Napísať, že ma táto pieseň baví je nosením dreva do lesa, lebo to platí pri celom albume.
Pri francúzskom smrade ešte ostaneme, pretože Homolovú na albume nasleduje Milan Kňažko. Jeho celoživotná spojitosť s Francúzskom nie je nijaké tajomstvo, tajomstvom pre mňa je, prečo s Kňažkom ešte nikto nenahral celý šansónový album, alebo bluesový, alebo jazzový, ale teda hlavne šansónový. Kňažko síce nie je Pavarotti a Michal Horáček hovorí, že šansón môže spievať každý, ale naopak, šansónový album Milana Kňažka si predstavujem ako veľkolepý zážitok. Aj preto sa teším, že na Takzvanej duši má zastúpenie hneď dvakrát a okrem Rodného mesta mu prischla i titulná skladba.
Takzvaná duša zapustila prvé korene už v roku 2023, hoci ktovie, či vtedy niekto tušil, aký skvost z toho napokon bude. V novembri daného roku však Martin Chodúr predstavil singel Mění se čas, pričom cohenovskej balade doprial i videoklip. Je až neuveriteľné, ako mladý spevák zapadá do spoločnosti starých bardov, čo iba dokazuje jeho unikátnosť a schopnosť zaspievať presvedčivo čokoľvek.
Média s dušou zaradili do playlistov aspoň pesničku Anjel strážnik, ktorú interpretuje Peter Lipa. Tu je opäť fascinujúce, aký bravúrny text dokázal Zima napísať Lipovi doslova na telo. Text si Lipa zhudobnil sám a je z toho chytľavé blues s rockovým nádychom, z ktorého by boli nadšení i obyvatelia na brehoch Mississippi. Vtipný text v štýle, ktorý má Lipa mimoriadne v obľube a je jasné, že si to užíva interpret, rovnako tak, ako i poslucháč na druhej strane.
Ondřeja Soukupa som už spomínal v úvode. Na Takzvanej duši je zastúpený i autorsky, keď pre svoju partnerku Luciu Šoralovú zhudobnil Zimov text Všichni jsme herci. Toto je zase moment, ktorý ma preniesol do kultového filmu Schindlerov zoznam. Lucia Šoralová má výnimočný, drsný, surový hlas, presne sa hodiaci pre takýto filmový aranžmán, ktorému dominujú sláčiky a súzvučný i s podstatou textu. Opäť autorská kombinácia, ktorá si absolútne sadla a fakt, že dvojica Soukup – Zima pracuje na celom projekte, je viac než potešujúci a osobne sa už neviem dočkať finálnej podoby.
Záver albumu je nekompromisnou pohľadnicou nášho súčasného života (v texte), ktorý autor výstižne zhrnul do jednej vety, názvu piesne, Ľudia sú dnes k sebe hyeny. Interpretmi piesne sú Ondrej Juraši a René Lacko.
A to je všetko. Respektíve, dúfam, že to nie je všetko, ale pre tento moment áno. Takzvaná duša je k dispozícii na CD a vinylovej platni, a čokoľvek z toho si nájdete v internetovom obchode projektu Story, kde nájdete i predchádzajúce nahrávky, ktoré tiež stoja za pozornosť.
Teraz by to mohlo byť všetko. Takzvaná duša je pomyselná umelecká zážitková gastronómia s jedným prípitkom a deviatimi naozaj luxusnými chodmi. Kompilácia, prostredníctvo ktorej Marian Zima dokazuje, že pri takejto skladačke vôbec nie je podstatné zamerať sa na hudobný žáner, ale skôr na to, ako dať k výnimočne napísanému materiálu dohromady partičku ľudí, z ktorých každý jeden prinesie do projektu niečo svoje čo do žánru i čo do interpretácie, pretože spevák musí vedieť o čom spieva, a potom niekto s naozaj umeleckou dušou, v tomto prípade Marian Zima, to dokáže ukočírovať tak, že si napriek žánrovej pestrosti poslucháč na konci povie, že presne tak to malo byť a nič mu na tom neprekáža. Viac-menej ignorovať takúto nahrávku je istým dôkazom našej (ne)kultúry. Marian Zima nemá za sebou silných producentov, ani vydavateľa, ktorý by ho pretlačil do éteru, alebo mu zaplatil drahú kampaň. Má však mimoriadné umelecké cítenie a za takýto album by mu vo svete ruky – nohy bozkávali. Ak hudbu nevnímate iba ako kulisu, toto je album pre vás.
Pavol Božík
100%
